Cirkevný zbor ECAV
SUČANY

Dejiny Cirkevného zboru
Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku
Sučany 

Cirkevné dejiny pred reformáciou 

Keď chceme hovoriť o dejinách evanjelickej cirkvi v Sučanoch, musíme začať obdobím ešte pred reformáciou. Učenie Majstra Jána Husa (1369-1415), v ktorom sa snažil o nápravu neporiadkov v cirkvi, preniklo rôznymi cestami aj na Slovensko. Najskôr cez slovenských študentov, ktorí boli na Pražskej univerzite, neskôr cez husitské výpravy, ktoré vo svojich pozitívach aj negatívach zasiahli aj Slovensko. Pre jednoduchých ľudí boli pútavé nielen myšlienky a učenie, ktoré sa šírilo, ale aj skutočnosť, že bohoslužobným jazykom sa stala čeština – bibličtina.

V 15. storočí aj Sučany prijali Husovo učenie a prevzali pôvodný rímsko-katolícky kostol. Bolo to aj vďaka známemu pravidlu „Cuius regio, eius religio“, t.j. „Koho vláda, toho náboženstvo“. Vtedajší gróf Nyáry s Husovým učením súhlasil. Husiti kostol opevnili, zaviedli husitskú bohoslužbu a prijímanie Večere Pánovej pod obojím spôsobom (t.j. ľudia prijímali pri Večeri Pánovej chlieb a víno).

Po potlačení husitského povstania stratili husiti vplyv aj v Sučanoch a v 60.-tych rokoch 15. storočia sa v Sučanoch opäť spomínajú rímsko-katolícki kňazi. Napriek tomu bolo toto obdobie dôležité, pretože vytvorilo predpoklady pre lepšie šírenie Lutherovej reformácie a formovanie evanjelickej viery.

 

Od reformácie po r. 1780 

Presné správy o tom, kedy prenikla reformácia do Sučian, nemáme. Prvým písomným záznamom je zápisnica z kanonickej vizitácie, podľa ktorej okolo roku 1530 terajší rímsko-katolícky kostol prevzali evanjelici. Z toho vyplýva, že reformačné myšlienky našli pevnú pôdu aj v Sučanoch a v tomto čase tu evanjelický cirkevný zbor už existoval.

Prvým sučianskym evanjelickým farárom bol Peter Bende (Bendinus) (1580-1588). Za kňaza bol vysvätený vo Wittenbergu.

Z ďalších spomenieme Michala Sinapiusa-Horčičku, jedného z najlepších sučianskych farárov (1630-1653). Za jeho pôsobenia spôsobil župan František Révay III. veľa ťažkostí, keď o.i. odtrhol od sučianskeho zboru Turčiansku Štiavničku a Turčianske Kľačany a pripojil ich k turianskemu zboru, kde dosadil katolíckeho kňaza. Sinapius bol 28. októbra 1640 v novovystavanom kostole v Príbovciach zvolený turčianskym bratstvom za seniora. Po návšteve delegácie z krajinského snemu boli Štiavnička a Kľačany opäť pripojené k sučianskemu zboru. V roku 1951 urobil zbierku na oslobodenie evanjelických farárov z tureckého zajatia. Od Sinapia sa zachovalo množstvo obežníkov, písaných latinsky, ktorými zvolával stretnutia turčianskeho bratstva.

Farár Ján Burius (1654-1670) preložil v roku 1660 Augsburské vyznanie do slovenčiny a venoval ho turčianskemu bratstvu.

Mikuláš Vanecy-Vanitius (1670-1709), sučiansky rodák, bol posledným farárom. Jeho pôsobenie spadá do najťažšieho obdobia pre evanjelikov. Počas prenasledovania v rokoch 1673-1682 musel odísť z fary. Bol aj medzi tými, ktorí boli v roku 1683 predvolaní do Prešporku na mimoriadny súd. V roku 1709 musel Vanacey natrvalo opustiť faru.

V období rákocziovského povstania všetko záviselo od vojenského šťastia. Keď víťazil kráľ, vtedy rímsko-katolíci „povymetali všetko, čo páchlo evanjelictvom“. Keď víťazil Rákoczi, urobili evanjelici to isté rímsko-katolíkom.

Po roku 1709, kedy Rákocziho povstanie stroskotalo, nastali pre evanjelikov ťažké časy. Evanjelici stratili všetky nádeje na to, aby znova získali chrám, a tak si k Službám Božím pripravili Ratauz. Po stoličnom nariadení, aby sa od 22. januára 1710 všetci evanjelickí kňazi a učitelia do ôsmych dní vysťahovali, bohoslužobný život v Sučanoch a v okolí zanikol. Výnimkou bola Turčianska Štiavnička, kde grófi Michal Révay ml. a Pavol Révay mali svojich domácich kazateľov. Na tieto Služby Božie chodievali aj dedinčania napriek tomu, že to bolo zakázané. Keď gróf Pavol Révay odišiel bývať do Sklabine, šiel s ním aj kazateľ Michal Colophon, ktorý bol vlastne posledným kazateľom na území sučianskeho cirkevného zboru.

O sučianskom evanjelickom zbore, ktorý od roku 1709 do 1780 prežíval najťažšiu dobu, výstižne píše Július Žilka, že sa „podobal pňu, ktorého koruna bola odťatá, ktorý ale koreňmi tkvel v chladnej pôde: neumieral, ale ani sa nerozvíjal“. 

 

Od roku 1780 do 1918

Roku 1780 nastúpil na trón syn Márie Terézie Jozef II. O rok neskôr, 25. októbra 1781 podpísal vo Viedni Tolerančný patent, ktorý zaručoval náboženskú slobodu evanjelikom augsburského vyznania, evanjelikom helvétskeho vyznania a nezjednoteným grékom.

„My Jozef II.... presvedčení, že každé násilie proti svedomiu iba škodí, kdežto i pre štát i pre náboženstvo najviacej osohu vyplýva zo znášanlivosti, pestovanej kresťanskou láskou, rozhodli sme sa túto znášanlivosť upevniť určitými zákonmi vo všetkých našich dedičných zemiach.“

Články Tolerančného patentu zaručujú právo na služby Božie súkromné všade (čl.1) aj v dcérocirkvách (čl. 14), bez obmedzovania (čl. 6) aj s prístupom do kaplniek súkromných príbytkov veľmožov a šľachticov (čl. 15) s možnosťou stavať kostoly, modlitebnice bez veží, zvonov a bez vchodu do ulice; fary, školy (čl. 2), kde je aspoň 100 rodín a to aj nové, ale bez priveľkého obťaženia ľudu, aby sa neohrozila schopnosť platiť dane (čl. 13). Kňazi majú právo navštevovať aj chorých, aj v žalároch (čl. 10) a sprevádzať na popravisko, navštevovať dcérocirkvi (čl. 16). Oslobodzujú sa od vizitácií rímsko-katolíckych biskupov a povoľuje sa vizitovanie ich vlastnými superintendentmi. Môžu mať zhromaždenia, synodu (čl. 17).

Nekatolíkom sa zabezpečujú občianske práva v dosiahnutí verejného úradu, akademických hodností, majstrovského a majetkového vlastníctva (čl. 3), oslobodení sú od katolíckej prísahy (čl. 4) a od účasti na katolíckych obradoch aj v cechoch (čl. 5). Pre náboženstvo nesmie byť nikto trestaný (čl. 18).

Tolerančný patent urobil koniec prenasledovaniu evanjelikov a otvoril brány náboženskej slobody v Uhorsku.

Tolerančnými kostolmi nazývame tie, ktoré boli postavené v rokoch 1781-1800. Bolo to v novozriadených 151 zboroch 131 kostolov. V rokoch 1781-1791 bolo u nás vybudovaných 85 kostolov, medzi nimi aj kostol v Sučanoch. Boli zväčša jednoduché chudobné, spočiatku iba modlitebne bez veže, bez zvláštneho slohu. Povolenia získavali neľahko. Žiadatelia museli dokázať, že majú dostatočný počet evanjelických rodín, dostačujúce finančné prostriedky, nemajú dlh na dani a sú aspoň 1 hodinu cesty od najbližšieho evanjelického kostola. Popri kostoloch stavali aj fary a školy.

Hneď po vydaní Tolerančného patentu sa sučianski evanjelici rozhodli postaviť kostol. Oslovili aj susedné obce: Turčiansku Štiavničku, Podhradie, Konské, Turčianske Kľačany a Lipovec. Evanjelici z Podhradia si chceli postaviť svoj kostol, na ktorý už mali aj miesto aj finančné prostriedky, ale napokon od toho upustili.

Veľkou oporou pri znovuzriaďovaní zboru bol Štefan Huszár, sučiansky pán, ktorý bol advokátom Šimona Révaya. Štefan Huzsár napísal žiadosť, v ktorej prosil o povolenie obnoviť evanjelický zbor a postaviť kostol. 19. septembra 1782 prišla do Sučian komisia, ktorá mala overiť oprávnenosť tejto žiadosti. Na základe jej hodnotenia Kráľovská rada povolila 17. februára 1783 založiť evanjelický zbor v Sučanoch a postaviť kostol.

Základy kostola boli položené 15. mája 1783 na mieste soľného skladu, ktorý patril rímsko-katolíčke Anne Mayerovej, rod. Bôcikovej. S miestom súhlasili aj ostatní rímsko-katolíci, ktorí to aj písomne potvrdili, aj keď sa celá záležitosť nezaobišla bez problémov. Na jeseň 1783, v druhú nedeľu po Michalovi, bol kostol posvätený a odovzdaný do užívania. Veci, ktoré sa nestihli urobiť, boli dokončené v nasledujúcom roku. Kostol bol bez veže a bez hlavného vchodu z námestia.

Tolerančný patent potreboval vysvetlenia a spresnenia. Tie boli dané vo viacerých nariadeniach. Podľa intimátu z 1. augusta 1786 smeli evanjelici používať zvony. Intimát z 2. januára 1787 dovolil evanjelikom stavať veže. Na tieto zmeny rýchlo reagovali aj sučianski evanjelici a hneď v roku 1787 dali zhotoviť zvon a o desať rokov druhý, väčší. Začiatkom roka 1801 pristavali ku kostolu aj drevenú vežičku, kam preniesli oba zvony. Počas renovácie kostola v roku 1811 boli urobené aj vonkajšie a vnútorné zmeny – hlavný vchod bol urobený od námestia, oltár sa preložil na severnú stranu, organ na južnú a bola urobená nová kazateľňa.

Počas povodne 23.-25. augusta 1813 sa stal kostol útočiskom mnohých cirkevníkov, ktorí sem priniesli veci, aby ich zachránili. Počas cholery v roku 1831 bol kostol zatvorený a Služby Božie sa tu začali vykonávať, až keď cholera ustúpila. Vtedy sa konala aj pohrebná počestnosť pre tých, ktorí zomreli na choleru. Ďalšou pohromou pre sučianskych evanjelikov bol požiar 4. septembra 1842, kedy zhorela strecha, drevená vežička a časť kostola. Náklady na opravu a stavba novej zvonice priviedli cirkevný zbor do veľkých dlžôb. Vďaka pomoci zvonku sa napokon všetko podarilo. Na pamiatku tohto ohňa dali evanjelici v roku 1851 u zvonolejára Littmana uliať zo starého zvona (z roku 1787) nový zvon. Ďalší požiar 1. mája 1858 zničil kostol ešte viac, zhorelo pri tom aj vnútorné zariadenie.

Keď sa uvažovalo o stavbe nového kostola, boli plány postaviť ho na inom, bezpečnejšom mieste, ale zborový konvent to neschválil. Základy nového kostola sa položili 15. mája 1859 na mieste starého kostola na námestí. Ku kostolu sa postavila hneď aj veža. Kostol bol posvätený a odovzdaný do užívania v roku 1863 za prítomnosti superintendenta Dr. Karola Kuzmányho.

Na námestí pred kostolom sa konali trhy a evanjelici žiadali, aby sa konali mimo obce. Tieto ich snahy neboli úspešné, preto postavili v rokoch 1882-1883 okolo kostola a školy drevenú ohradu. Neskôr, v roku 1903 sa okolo kostola urobila nová železná ohrada, a to aj vďaka Sučancom žijúcim v Amerike, predovšetkým p. Rohoňovi, ktorí poslali finančný dar. Na bráne je nápis: „Dar od rodákov v Amerike roku 1903“.

Ku dvom zvonom dali sučianski evanjelici pri 100. výročí obnovenia cirkevného zboru a pri 400. výročí narodenia Dr. Martina Luthera zhotoviť ďalšie tri. Staré a nové zvony však spolu neladili, a tak sa z dvoch pôvodných dal uliať nový zvon, a tak od roku 1885 boli na veži štyri zvony. Zaujímavé je, že prvýkrát sa na nich zvonilo Štefanovi Nyárymu, bývalému zemskému pánovi, ktorý patril k najväčším nepriateľom evanjelikov. Počas 1. svetovej vojny boli zvony zrekvirované, zostal len jeden – „Stredný“, ktorý sa dnes označuje ako „Starý“.

 

Prvým farárom obnoveného cirkevného zboru bol Augustín Doležal (1783-1802). Ešte počas svojho pôsobenia v Hybe vydal oslavnú báseň na tolerančný patent pod názvom „Veselost rolí boží Hybské pod Rakouským skřivánkem. Zpěv při příležitosti vydané od císaře Josefa II. Tolerancí L.P. 1781 složený od Augustína Doležala“. Od roku 1783 až do svojej smrti pôsobil v Sučanoch, kde pracoval aj na svojom životnom diele „Pamětná celému světu Tragoedia, anebožto Veršované vypsání žalostného Prvních rodičů pádu“. Bol vzdelaným mužom a dobrým rečníkom. Pochovali ho v kostole pred oltárom.

Ďalším vzdelaným, zároveň aj skromným farárom bol Ondrej Brózik (1810-1839). Prvé roky jeho pôsobenia v Sučanoch boli ťažké – v roku 1811 sa obnovoval kostol, potom prišli napoleonské vojny, kríza a znehodnotenie peňazí, v roku 1813 bola povodeň, ktorá poškodila aj faru. Ale vo svojom povolaní nachádzal najväčšiu radosť a vykonával ho s celým srdcom. Veľa čítal a o všetkom rád debatoval, ovládal niekoľko jazykov. Po smrti svojej manželky a po narastajúcich zdravotných problémoch dostal kaplána Juraja Kvorku, ktorý sa po jeho smrti stal sučianskym farárom (1839-1848). Bol prvým historikom sučianskeho evanjelického zboru aj Sučian vôbec.

Posledným farárom v tomto období bol Ján Miloslav Hodža (1887-1918). Narodil sa v Sučanoch, kde po štúdiách pôsobil pri svojom otcovi Ondrejovi Hodžovi (1848-1887) ako kaplán, potom ako farár až do roku 1918, kedy sa pre nemoc vzdal úradu. Bol dobrým kazateľom. V roku 1895 založil Spolok evanjelickej mládeže sučianskej. Na fíliách zaviedol nešporné Služby Božie. Intenzívne sa venoval vnútromisijnej práci nielen v zbore, ale aj v rámci seniorátu. 

 

Evanjelická škola 

Jednou z priorít evanjelickej cirkvi v celých jej dejinách bolo šírenie vzdelanosti a osvety. V mnohých cirkevných zboroch boli zriadené evanjelické školy. Svojou úrovňou a kvalitou vzdelávania boli známe aj evanjelické gymnáziá a lýceá.

Evanjelická škola v Sučanoch bola postavená súčasne s kostolom v roku 1783. História školy je ešte pohnutejšia ako história kostola. Počas povodne v roku 1813 sa škola zrútila, ďalšia dvakrát vyhorela (v rokoch 1842 a 1858). So stavbou novej školy sa začalo až v roku 1870 a dokončená bola o dva roky neskôr. Postupne sa rozširoval aj školský dvor. Pre veľký počet detí bolo treba v roku 1903 zväčšiť učebne. Od námestia bol na škole nápis: „K Sláve Trojjediného Boha a k šíreniu kresťanskej osvety postavila matkocirkev ev.a.v. Sučany roku 1873 a obnovila roku 1903“. Počas maďarizácie musel byť tento nápis zabitý doskami a tak zostal až do 2. februára 1919, kedy bol slávnostne znovu odhalený.

Sučianska evanjelická škola bola prvou dvojtriedkou v Turci.

Prvým učiteľom evanjelickej školy bol Ondrej Korček (1783-1786). Ďalším bol Ondrej Buro (1786-1804), ktorý sa oženil so Zuzanou Doležalovou, dcérou sučianskeho farára Augustína Doležala. Ondrej Buro bol vynikajúcim učiteľom a dobrým latinčinárom.

Zujímavou učiteľskou postavou bol Adam Ján Gröner (1895-1899). Najskôr pôsobil na evanjelickej škole v Podhradí, odkiaľ chodieval kantorovať do Sučian. Bol aj výborným hercom a pravidelne dochádzal na skúšky ochotníckeho divadla. Aktívne sa zapájal aj do života seniorátu – založil seniorálny učiteľský spevokol a zostavil seniorátom schválený rozvrh nábožných piesní. Z Podhradia odišiel do Hýb, odkiaľ sa po odchode učiteľa Júliusa Jesenského vrátil do Sučian, kde ďalej aktívne pracoval – založil spolok mládeže, učil spievať, nacvičoval divadlo. Bol aj výborným básnikom.

Július Helvigh (1904-1925) prispel k ďalšiemu rozvoju cirkvi i mládeže. Jeho zásluhou bol zakúpený premietací prístroj, a aj nový organ do kostola. Usporiadal mnoho prednášok spojených s premietaním. Obľúbené boli aj divadelné predstavenia, ktoré nacvičoval.

Od roku 1871, kedy bola v sučianskej evanjelickej škole otvorená aj druhá trieda, sa spomínajú aj tzv. pomocní učitelia. Najskôr to boli výlučne muži, ale keď sa koncom 19. storočia dostávali do učebných osnov aj ženské ručné práce, začala sa druhá učiteľská stanica obsadzovať učiteľkami. Prvou učiteľkou bola Mária Šimková (1893-1919).

 

Významné osobnosti

Z evanjelického cirkevného zboru Sučany pochádza niekoľko významných osobností, z ktorých spomenieme aspoň niektorých.

Daniel Horčička-Sinapius, syn farára Michala Horčičku. Bol tiež farárom a zároveň básnikom a učencom. Okrem básnických zbierok, ktoré napísal, mali pre slovenské evanjelictvo veľký význam nábožné piesne, zaradené do spevníka „Cithara Sanctorum“ od Juraja Tranovského, ktorý vyšiel v roku 1684.

Ondrej Kralovanský – po skončení štúdií sa stal profesorom filozofie a matematiky na lýceu v Kežmarku. Prednášal aj prírodopis a vydal učebnicu „Naturalis Historiae Compendium“, ktorá sa používala na mnohých školách v Uhorsku. Pôsobil tiež ako rektor Kolégia v Prešove. Bol výborným organizátorom a o.i. tu zriadil aj kolegiálnu knižnicu. Napokon pôsobil ako profesor a rektor v Šoproni, kde zaviedol lepší spôsob vyučovania.

Ďurko Langsfeld, syn Jána Langsfelda a Kataríny rod. Rizmanovej. Rodičia ho dali na štúdiá, ale ťažké rodinné pomery mu nakoniec znemožnili štúdiá dokončiť. Bol pomocným učiteľom v Žabokrekoch a Martine a v čase, keď bol farár Ondrej Hodža väznený, často kázal aj v sučianskom kostole. V Martine vstúpil medzi slovenských dobrovoľníkov a 17. januára 1849 prišiel s Hurbanom a Štúrom agitovať do Sučian. Keď sa slovenskí dobrovoľníci museli stiahnuť do hôr, zradil ich jeho ujec Čabiak, kľačiansky hájnik. Ďurka Langsfelda a s ním ďalších Sučancov odvliekli do Kremnice, kde ho odsúdili na trest smrti obesením. Rozsudok bol vykonaný 22. júna 1849. V Sučanoch možno navštíviť dom Ďurka Langsfelda a v Kremnici, kde je pochovaný, mu bol postavený pomník. 

 

Od roku 1918 do 1948 

Toto obdobie bolo ťažké a zložité aj pre sučiansky evanjelický cirkevný zbor. Prejavilo sa to aj na náboženskom živote, ktorý bolo treba vždy nanovo obnovovať.

Po odchode Jána M. Hodžu sa farárom stal Fedor Fridrich Ruppeldt (1918-1921), ktorý bol od r. 1916 v Sučanoch kaplánom. Počas boľševického vpádu v lete 1919 organizoval Zbor Turčianskych dobrovoľníkov, bol jeho poľným kurátom a sám sa aj zúčastnil bojov. Neskôr sa ako zástupca Evanjelickej cirkvi zúčastňoval mnohých svetových konferencií a zastával významné funkcie, o.i. bol generálnym tajomníkom Ev. cirkvi pre styk s verejnosťou a biskupom Západného dištriktu. Aj keď ako farár v Sučanoch pôsobil krátko, bolo to pre zbor požehnaním.

Na uprázdnené farárske miesto nastúpil Miloš Hodža (1921-1924). Pre vážne zdravotné ťažkosti musel byť často zastupovaný a napokon zo Sučian odišiel. Farárska stanica bola prázdna až do februára 1925, kedy nastúpil Vojtech Hruška (1925-1948). Tento pôsobil v Sučanoch aj v ťažkých vojnových časoch.

 

Jednou z významných osobností národného aj politického života je Dr. Milan Hodža, syn farára Ondreja Hodžu. Bol mimoriadne nadaný a zároveň húževnatý. Bojoval za práva Slovákov a snažil sa o povznesenie národa. Dôkazom toho je aj sučianska meštianka, ktorá bola vybudovaná vďaka nemu. Svojím prístupom si vedel získať úctu aj svojich odporcov. 

 

Od roku 1948 po súčasnosť

Výsledky 2. svetovej vojny a najmä februárové udalosti 1948 priniesli politicko-spoločenské zmeny, ktoré neobišli ani postavenie cirkví. Cirkev stratila školstvo, cirkevné spolky a charitatívne zariadenia boli rozpustené a cirkevná činnosť sa postupne obmedzovala len na chrámové bohoslužobné zhromaždenia. Mnohí sa pod tlakom zastrašovania a prenasledovania vzdali svojho presvedčenia alebo sa utiahli a pestovali tzv. „súkromnú“ vieru. Ale aj v tomto období boli farári, ktorí sa napriek hrozbám snažili prehlbovať v ľuďoch vieru a rozvíjať duchovné hodnoty, ktoré kresťanstvo prináša.

V tomto neľahkom období pôsobil v sučianskom evanjelickom cirkevnom zbore Ján Konvit. V Sučanoch začal ako kaplán v roku 1946, neskôr si ho cirkevný zbor v Sučanoch jednomyseľne zvolil za svojho farára a tu bol 28. júna 1949 inštalovaný biskupom Čobrdom.

Keď po prvýkrát stál pred sučianskym oltárom, prosil Pána Boha v modlitbe:

„Bože môj, viď moju tieseň. Som mladý služobník Tvoj, no cítim sa slabý pre Tvoju službu. Ty si ma nehodného povolal do úradu kňaza. Prosím Ťa, udeľ mi svojej milosti a naplň ma Duchom Svätým, aby som o Tebe mocne svedčil, aby som vedel ľudí verne vyučovať, slabých chrániť, blúdiacich priviesť na správnu cestu, aby boli zachránení pre Tvoje kráľovstvo. Vyslyš, Pane, svojho služobníka. Veľmi Ťa prosím. Požehnaj moje vchádzanie i vychádzanie. Amen.“

Počas svojho kňazského pôsobenia sa stal konseniorom a potom aj seniorom Turčianskeho seniorátu až do r. 1992. Svojho času bol najmladším seniorom. S pocitom bázne ale aj veľkej zodpovednosti zvestoval plných 55 rokov Božie slovo v sučianskom cirkevnom zbore. Vo svojich kázňach poukazoval na dvojpólovosť evanjelia Ježiša Krista, ktoré nás pobáda k viere v Trojjediného Pána Boha ale aj ku nezištnej láske voči blížnym. Snažil sa viesť svojich cirkevníkov k tolerantnému spolunažívaniu medzi sebou, ale aj s kresťanmi iných vyznaní a všetkými občanmi obce.

Jeho snahou bolo, aby cirkevný zbor napredoval predovšetkým po stránke duchovnej, ale aj hmotnej. Skutočnosť, že v Sučanoch pôsobil 55 rokov, nebola jeho zásluha a často vyznával s apoštolom Pavlom: „Z milosti Božej som, čo som.“ Jeho osobným celoživotným krédom bolo heslo: „Na konci nášho snaženia nesmie byť dolár, marka, libra, frank či koruna, ale človek!“ Angažoval sa nielen na vinici Pánovej, ale aj v občianskom živote.

Za svoje celoživotné dielo a prácu v prospech občanov Sučian získal najvyššie obecné ocenenie – Čestný občan obce Sučany. Svoju kňazskú službu ukončil na jeseň v roku 2001 a po boku svojej manželky Milady odišiel do rodného Liptova. Ale Sučany zostali navždy v jeho srdci ako domov.

Počas jeho pôsobenia sa v Sučanoch vystriedalo niekoľko kaplánov a kaplánok. Poslednou bola Natália Kacianová, ktorá pôsobila v sučianskom evanjelickom cirkevnom zbore aj po odchode Jána Konvita. Podarilo sa jej rozbehnúť nové aktivity, ktoré boli pre cirkevný zbor oživením. Jej láskavý prístup oslovil mnohých ľudí, pod jej vplyvom sa niekoľko členov cirkevného zboru rozhodlo študovať a prehlbovať svoje vedomosti o Biblii, viere a kresťanstve na Biblickej škole v Martine. V roku 2002 odišla za kaplánku do Martina.

V septembri 2002 nastúpil na farárske miesto Jan Oslík a o rok neskôr aj jeho manželka Eva Oslíková. Nadviazali na prácu svojich predchodcov a rozvíjajú prácu v nových oblastiach. Na práci v cirkevnom zbore sa aktívne podieľa aj zborová diakonka Miroslava Marčeková. V roku 2013 po odchode a požehnanej práci manželov Oslíkovcov, bol cirkevný zbor administrovaný z Turian a Vrútok a na uprázdnené miesto nastúpil v roku 2013 kaplán Daniel Beňuch.

 

Súčasnosť cirkevného zboru 

Bývalý totalitný komunistický režim sa snažil zahnať cirkev do kostolov, zavrieť ju do getta a izolovať od spoločnosti. Po nežnej revolúcii v roku 1989 sa aj pre cirkev otvorili nové možnosti, aby ponúkala duchovné hodnoty, aby svojou zvesťou o Božej láske prinášala medzi ľudí pokoj, zmierenie a odpustenie.

Súčasná doba, ktorá je preplnená rôznymi ponukami, je výzvou aj pre cirkev, aby hľadala také formy zvestovania a práce, ktoré sú pre dnešného človeka zrozumiteľné. Len tak môže byť – povedané slovami Ježiša Krista – svetlom tohto sveta.


* pozn. Roky v zátvorkách pri menách farárov a učiteľov označujú dobu pôsobenia v Sučanoch  

Ján  Oslík 

Pramene:

Jiří Kvorka: Pokračující historia anebožto Pamětnosti církwe ewanj. Sučanské (1845)
Julius Žilka: Z minulosti Sučian a ev.a.v. cirkvi sučianskej (1933)
Daniel Veselý: Dejiny kresťanstva na Slovensku (1994)
Evanjelická encyklopédia Slovenska (2001)

 

Oznamy
Kalendár
Počítadlo návštev
Adresa:   Cirkevný zbor ECAV Sučany Kontakt:   Tel. č. na farský úrad:  043/429 31 36
Námestie SNP 22 Kaplán cirkevného zboru:  Mgr. Daniel Beňuch
038 52 Sučany Tel. č. zborový kaplána:  0904 473 150
dbenuch@gmail.com
Vytvoril GlansArt s.r.o • Cirkevný zbor ECAV Sučany © 2017 • Všetky práva vyhradené